Založiť webovú stránku alebo eShop

História a štandard

                         Xenina  záhrada                

    

S l o v e n s k ý   č u v a č

 

Pôvod:   Slovenská republika

Použitie: pastiersky pes

Klasifikácia: 1. skupina pastierske a dobytkárske psy (okrem švajčiarskych salašníckych psov); 1. sekcia pastierske psy, bez skúšky

 

História:  Slovenský čuvač patrí ku skupine bielych horských a pastierskych psov. FCI ho vedie v skupine 1 pod číslom 142. Je to zatiaľ najmladšie  slovenské národné plemeno.   Čuvač ako pastiersky a strážny pes sa choval na území  Slovenska  už veľmi dávno a bol známy ako tatranský čuvač. Začiatkom  20.storočia  bol pomerne dosť rozšírený, ale v tridsiatych rokoch sa začal údajne hromadne vyvážať do Poľska a Nemecka.  V snahe podchytiť a udržať toto plemeno, došľachtiť ho a ustáliť, doviezol Prof.  Antonín Hrůza, pedagóg Vysokej školy veterinárneho lekárstva v Brne,  dve nepríbuzné šteňatá z oblasti Tatier  a umiestnil ich u svojho zaťa Jozefa Skoupila, majiteľa chovnej stanice „Zlatá studna“ v  Skalici nad Svitavou.  Tieto dve šteňatá dali základ organizovaného chovu tatranského čuvača v Česko-Slovensku. Pes Jerry bol zapísaný do plemennej knihy pod č. 1 a sučka Kora pod č. 2. Pvý vrh bol zapísaný 4.6.1929  po rodičoch Jerry a Kora, v chovateľskej stanici zo Zlatej studny. Spočiatku sa používala úzka príbuzenská plemenitba, neskôr sa začali využívať v chove i zvieratá z pôvodného chovu.  Keď sa okruh chovateľov rozšíril, založili si  23.9.1933  "Spolek chovatelů psů tatranských ovčáckých čuvačů v Brně", s vlastnou plemennou knihou. Spolok sa stal členom vtedajšieho Československého zväzu kynologického a Československej kynologickej únie a jej prostredníctvom i členom   Medzinárodnej kynologickej federácie (FCI).  Prvým predsedom sa stal Prof. Hrůza, ktorý dôsledne organizoval chov čuvača. Spočiatku boli uznané dva rázy: Veľký horský, s kohútikovou výškou u psa 65 cm, suky 60 cm a hmotnosťou 35 – 45 kg  a malý nížinný ráz, s kohútikovou výškou 40 – 50cm,   štíhlejší, s hmotnosťou 20 – 25 kg. Tým, že sa niekedy oba rázy párili spoločne, postupne zanikali rozdiely medzi nimi a malý nížinný ráz ako taký sa postupne vytratil z chovu. Kde tu sa ešte i dnes môžme stretnúť s atavistickými prejavmi tohto rázu.  Organizovaný chov čuvačov sa zdecimoval za nemeckej okupácie a oživenie činnosti klubu nastalo až v päťdesiatych rokoch, žiaľ až po smrti Prof. Hrůzu. Spočiatku chov zastrešoval Zväzarm, neskôr Československý zväz poľovníkov a od r. 1958  Československý svaz chovatelů drobného zvířectva. Podarilo sa podchytiť plemenný materiál a vďaka subvencii slovenského výboru ČSCHDZ sa nakúpili mladé sučky a tieto sa poskytli novým záujemcom na ďalší rozvoj chovu.  Pre chovateľov tatranského čuvača sa stal rok 1965  pamätným. FCI na svojom valnom zhromaždení v júni v Prahe  uznala čuvača za samostatné plemeno a štandard bol vydaný  14.8.1965  pod č. 142 Slovenský čuvač. Prečo však došlo k zmene názvu z tatranský na slovenský? V tom čase už mali v  Poľsku  uznané podobné plemeno „Tatra owczarek podhalanski“ a pri preklade do francúzštiny by názvy podobných plemien boli podobné. Preto naša zástupkyňa v komisii FCI pre štandardy, Dr. Laufbergerová, ktorá obhajovala uznanie čuvača, pohotovo zmenila názov tatranský na slovenský a vyhla sa tak prípadným námietkam zo strany členov komisie. Na svetovej výstave v Brne  sa teda čuvač už posudzoval podľa schváleného štandardu.   Ale nebolo to všetko také jednoduché.  Maďarsko  podalo koncom roka 1967  protest proti uznaniu slovenského čuvača za samostatné plemeno. Docent Kurz ako hlavný poradca chovu vypracoval odpoveď na tento protest a na zasadnutí komisie FCI pre štandardy v Belehrade  10.-11.1.1969, spolu s vtedajším predsedom klubu chovateľov čuvačov Róbertom Zacharidesom a predsedom Čs. komisie pre štandardy psov MVDr. Nesvadbom, uznanie slovenského čuvača za samostatné plemeno obhájili.

Celkový vzhľad: plemenné znaky slovenského čuvača zodpovedajú horskému typu psa tvrdej konštitúcie, statnej postavy s huňatým bielym kožuchom. Má silnú kostru a živú, ostražitú, neohrozenú a bystrú povahu. Je prispôsobený drsnému podnebiu slovenských hôr, hlavne Tatier. Slovenský čuvač je mierne obdĺžnikového tvaru na silných, dosť vysokých nohách. Názov čuvač je odvodený od slova čuť, počúvať a vyjadruje bdelosť a ostražitosť. Podľa prastarej pastierskej tradície sa chová vždy v bielej farbe, aby sa aj v noci dal rozoznať od dravých šeliem.

Charakteristické vlastnosti: otužilý, pevný, učenlivý ovčiarsky a salašnícky pes.

Povaha: bezmedzne verný a odvážny. Nie je nervózny ani príliš agresívny.

Hlava a lebka: nos má rovný profil a zaberá takmer polovicu dĺžky hlavy. Je dosť široký, smerom k ňucháču sa mierne zužuje. Ňucháč je čierny. Čelný sklon je mierny. Lebka je silná, podlhovastá, mozgovej časti široká, čelo je zreteľné, s ostrým prechodom k silnému mierne vyniknutému väzu. Profil temena je trochu vyklenutý nad rovinu chrbta nosa ( povrchu).

Oči: tmavohnedé, oválne, bystrého pohľadu, priamej polohy. Viečka sú čierne, priliehajúce, sliznica vnútorných kútikov je tmavá, dojem výrazný.

Uši: vysoko nasadené, pri koreni pohyblivé, kratšie, klopené do tvaru bočne neseného "V" podľa hlavy. Dolný okraj ucha v pokoji smeruje ku kútikom pyskov a ucho svojou dĺžkou ich neprečnieva. Srsť na uchu je od polovice krátka, jemná.

Papuľa: silná, stredne dlhá, pysky primknuté, v kútikoch uzavreté a s čiernou sliznicou, ktoré papuľa úzko a bez previsov lemuje. Pysky sú stredne hrubé, podnebie je čierne. Čeluste sú silné, s pravidelne utváraným vždy úplným chrupom a s nožnicovým zhryzom. Rezáky sú v čelustiach kolmo nasadené.

Krk: je rovnako dlhý ako hlava, priamo nasadený a vo vzruchu vysoko nesený. Psi ho majú veľmi silný, bez laloka a s peknou hrivou.

Hrudné končatiny: postoj je priamy, stĺpovitý s dobrým zauhlením ramena a lakťa. Končatiny vcelku sú dosť vysoké, hlavne u psov. Plece je strmé a dlhé, rameno svalnaté, pevne primknuté k telu, sklonené k lakťu, so silným svalstvom. Predlaktie je zvislé, svalnaté a dlhé. Zápästie je kostnaté a silné. Záprstie je krátke, silné, mierne sklonené. Laba je okrúhla, so silnými klenutými prstami a silnými pazúrmi, má zovretý tvar, mäsité čierne nášľapové podušky a je dobre zarastená srsťou.

Telo: prsia sú široké, prsná kosť je v rovine s ramennými kĺbmi. Hrudník je v rebrách dobre vyklenutý. Hrudná kosť leží nad polovicou výška v kohútiku a siaha po úroveň lakťa. Dĺžka hrudníka presahuje polovicu dĺžky tela, jeho šírka štvrtinu výšky v kohútiku. Rebrá sú klenuté, dozadu sklonené, dobre uzatvárajú brucho a slabinu. Chrbát je rovný, v bedrách mierne klenutý, stredne dlhý, silný. Bedrá s krížami sú dobre viazané a svalnaté, primerane dlhé a veľmi pevné. Brucho a slabiny sú primerané k trupu, mierne vtiahnuté. Zadok je silný, štvorcový, ľahko sklonený.

Panvové končatiny: zadok so stehnom tvoria svalnatý, značne široký celok podlhovastého tvaru. Koleno je svalnaté, dobre zauhlené. Predkolenie je šikmé, dlhé, so svalnatým lýtkom. Pätový kĺb je silný s kostnatou pätou, tupo zauhlený, s nižším, výrazným a širokým kĺbom. Priehlavok je kratší a silný, postavený zvisle , spojený s pätou plynule, bez zaškrtenia v pätovom kĺbe. Vlčie pazúry nie sú žiaduce. Laby panvových končatín sú trochu dlhšie než laby hrudných končatín, ináč rovnako utvárané.

Chvost: nižšie nasadený, v pokoji zvislý, siahajúci po pätový kĺb. Má tvar cigary, bez zdvihnutého hrotu, priamy. V behu a vo vzruchu je nesený v oblúku nad úrovňou bedier.

Chôdza / pohyb: plynulý, ľahký a pružný, obratný a rýchly v každom teréne a za každého počasia. Klus diagonálny.

Osrstenie: husté, bielej farby. Žltkastý nádych pri koreňoch uší je prípustný, ale nežiaduci; zreteľne žlté škvrny sú neprípustné. Okrem hlavy a končatín srsť tvorí hustý, huňatý kožuch, bez cestičky na chrbte a bez závesov na chvoste a zadnej časti stehien. Na psoch je nápadná hriva. Srsť na hlave a končatináchje krátka, priliehavá, na zadných stranách končatín trochu dlhšia. Od koreňov uší dozadu prechádza pozvoľna v hrivu. V kožuchu kryjú pesíky úplne podsadu; sú 5-15 cm dlhé, v hrive najhrubšie, inde mierne zvlnené. Na chrbte tvoria niekoľko priečnych vĺn zo súvislých polokučier. Samostatné kučery a rozpadavý kožuch sú nežiaduce. Kyprosť a uzavretie kožucha sú podmienkou. Podsada je jemná, hustá páperovitá, asi polovičnej až dvojtretinovej dĺžky v porovnaní s pesíkmi. V lete vypĺzne, kožuch stratí na huňatosti, ale nepoľahne; v dôsledku zvlnenia pesíkov si stále uržiava kyprosť a na chrbte netvorí cestičku.

Koža: na trupe je voľná, inde tesne prirastená k telu, s ružovou pokožkou so sivočiernymi škvrnami až väčšími pigmentovanými plochami, čierne pigmentovanou len v okolí ňucháča, papule a očí, kde prechádza do tmavých slizníc. Čierne pigmentované sú tiež nášľapové podušky labiek.

Farba: len biela.

Veľkosť: výška psa v kohútiku je 62 - 70 cm., sučky 59 - 65 cm.

Chyby:

Ľahké chyby: plochá a plytká hruď, následky rachitídy alebo psinky, nesymetrický chvost, nesymetrické uši, pysky odtiahnuté od seba, splývavá, alebo úplne skučeravená srsť, slabé osrstenie brucha, slabín a pohlavných orgánov.

Ťažké chyby: neúplný chrup, medvedie laby, veľmi uvoľnené pysky, škvrny na mihalniciach a pyskoch.

Vylučujúce chyby: predhryz, podhryz, kliešťový zhryz, žlté škvrny kožucha, úplne svetlé dravčie oko, ružové škvrny na nose a kryptorchizmus.

 

TOPlist